Ako sa to začalo...
No proste jedného dňa prišla veľká voda a odniesla nám kus brehu pod záhradou, a keď voda opadla, zbadala som, že jedna z vrstiev pôdy, asi tak v hĺbke 1-1,5m pod povrchom, je sivé blato, alebo asi skôr íl.
Keďže mi kedysi kamarátka povedala, že zo sivých ílov sa dá pripraviť dobrá šlemovka, skočila som do potoka a začala dolovať. Následne som sa aj s plným kýblom vytrepala hore záhradou...no dobre kecám, priateľ sa s plným kýblom vytrepal hore záhradou a ja som sa trepala za ním fučiac, neviem či viac od nadšenia alebo od námahy:). No a potom? Potom to už šlo celkom dobre:
Najprv treba rozmixovať získané blato s vodou na kašu a očistiť ju od nečistôt precedením cez hrubšie kuchynské sitko. Neodporúčam používať to, v ktorom Vaša mamča cedí cestoviny. Mohlo by to pri najbližšom obede škrípať a nie len pod zubami:).
No a niet nad verného pomocníka-spoločníka, ktorému však sem tam treba šlapnuť na chvost, aby vyvinul aspoň nejakú aktivitu:).
Následne precedené blato ešte raz rozmixujeme s väčším množstvom vody a precedíme cez jemné keramické sito, najlepšie a najrýchlejšie to ide rukou v rukavici alebo záchodovou kefou.
Pri príprave šlemovky ide najmä o to, aby sme do glazúry dostali tie najjemnejšie čiastočky zo získaného ílu, preto je dobré blato poriadne mixovať a mixovať, aby sa jemné čiatočky oddelili od tých hrubších.
No a keď zistíme, že pomocník zaspal, môžeme sa odobrať do dielne, kde novú glazúru odskúšame na nejakom vhodom výrobku. A musíme pamätať na podloženie vecí pri pálení, nová glazúra môže prekvapiť a stekať.
Šlemovku som vypálila v peci na drevo pri teplote okolo 1300°C. Tu je výsledok:
No a keď človek zistí, že po úmornej práci dospel ku glazúre typu „sud na kapustu“, už mu nezostáva nič iné, len tieto kapustné sudy začať vyrábať...:)
Prajem Vám pekný večer.